História kontaktných šošoviek

Kontaktné šošovky sú pre ľudí so zhoršeným zrakom v dnešnej dobe nepostradateľné. Nie je sa čomu diviť, sú sice nákladnejšie, ale tiež praktickejšie a pohodlnejšie než okuliare. Málokto ale vie, že prvé správy o nich tiahnu do hlbokej minulosti.

Pôvodnú myšlienku, ako doplniť optický systém oka tekutinou a sklom, vyslovil Leonardo da Vinci. Základnú myšlienku kontaktných šošoviek uverejnil v roku 1801 Angličan Thomas Young.

Prvé kontaktné šošovky boli z vyfúknutého skla, znášané však boli len krátkodobo. Pre niekoľko prvých pacientov ich vyrobila firma Zeiss. U nás je po prvý krát aplikoval sklenené šošovky z celuloidu Teissler. Ďalej sa kombinovali materiály sklenené s plastickými.

Prevratným momentom vo svetovej kontaktologii je rok 1953, kedy akademik Wichterle a profesor Líma objevujú mekkú kontaktnú šošovku. Nový materiál bol označený názvom HEMA. Od roku 1965 sa tieto kontaktné šošovky aplikujú tiež u nás v aplikačných strediskách.

Dodnes sa mekké šošovky vyrábajú dvoma spôsobmi, a to odstredivým liatým do formy, alebo sústružením zo suchého bloku. Pôvodné šošovky maly nízkú priepustnosť pre atmosferický kyslík, čo malo za následok komplikácie z dlhodobého nosenia. Postupne sa začínajú vyrábať šošovky s maximálnou hydratáciou až 78%, ktoré prepúštajú veľké množstvo kyslíku. Ich nevýhodou je ale vyššia tvorba depozít a kratšia životnosť. Tieto okolnosti privedli výrobcu k výrobe tzv. „disposable šošoviek“, tj. šošoviek na plánovanú výmenu.